O meste
Medzi dvomi svetovými vojnami
Staroturianski zastupitelia vyvinuli veľkú aktivitu pri presadzovaní výstavby železničnej trate, ktorá mala spojiť Starú Turú s Považím a s Moravou (Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou). Obec už 3. januára 1919, teda krátko po vzniku nového štátu, vyslala deputáciu (farár Ján Drobný, Ján Nepomuk Wallo, J. Chorvát) do Žiliny, kde v tom čase ešte sídlil splnomocnenec pre správu Slovenska. Dňa 26. júla 1919 bola vyslaná druhá deputácia do Bratislavy a Prahy. V nasledujúcom roku obec Stará Turá pozvala zástupcov všetkých obcí na predpokladanej trase, aby sa dohodli na jednotných krokoch. Znova a znova boli vysielané ďalšie deputácie do Prahy. Ich želania a žiadosti sa čoskoro splnili v zámeroch vlády ČSR, posilniť východozápadnú orientáciu jej železníc. Zákonom č. 235/1920 Zb. bola schválená ich rozsiahla výstavba. Od 1. septembra 1929 bola celá trať spojazdnená Prínos vybudovanej trate bol pre Starú Turú obrovský.
Bolo osudovým šťastím pre Starú Turú, pre budúcnosť jej obyvateľov a ich potomkov až po dnešnú generáciu, že v tom čase stáli na čele obce a jej inštitúcií prezieraví a iniciatívni ľudia.
Máme na mysli predovšetkým JUDr. Dušana Úradníčka, bratislavského advokáta, ktorý bol právnym zástupcom firmy „Bratia Micherovia, prvá československá továreň na vodomery, plynomery a kovový tovar“ (český názov: „Bratří Micherové, československé závody na vodoměry a plynoměry“) so sídlom v Bratislave. Jej majiteľom bol český továrnik a podnikateľ František Michera. Bol to totiž Úradníček, ktorý vo veľkej miere ovplyvnil svojho klienta pri rozhodovaní o tom, kde bude ďalej rozvíjať svoju činnosť a kam umiestni svoj nový závod.
František Michera (1886-1947), rodák z Kostelca nad Orlicí, kúpil v roku 1919 detašovanú prevádzkareň viedenskej firmy na výrobu vodomerov a plynomerov „Eduard Schinzel“ v Bratislave. Jej stratégia bola založená predovšetkým na predpokladanom (a neskôr i potvrdenom) raste mestských aglomerácií v novej republike a s tým súvisiacom budovaní a rozširovaní vodární, vodovodných sietí a plynofikácie. Na základe rastúceho dopytu sa výroba postupne rozširovala, doplňoval sa strojný park a zdokonaľovali sa výrobky. V roku 1925 bratislavský podnik už zamestnával 50 robotníkov. Rozšírená produkcia a najmä jej kvalita umožnila začať aj s exportom svojich výrobkov, spočiatku najmä do balkánskych krajín. Azda aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa Michera neskôr stal bulharským honorárnym konzulom v Bratislave.
V polovici tridsiatych rokov nastala akútna hrozba vzniku vojnového požiaru. Nutnosť posilňovania obranyschopnosti Československej republiky po nástupe Hitlera k moci (1933) a po nastolení fašistickej vlády v Nemecku vyvolala potrebu budovania a rozširovania kapacít zbrojárskeho priemyslu. Do úvahy prichádzalo predovšetkým Považie, či oblasť Bielych Karpát. O takúto príležitosť prejavili záujem i predstavitelia Starej Turej. Hoci obec bola v tom čase zadlžená, starostovi Martinovi Bunovi sa podarilo presvedčiť obecné zastupiteľstvo, aby na svojom zasadnutí dňa 5. januára 1935 jednomyseľne schválilo uznesenie o podpore výstavby Micherovej fabriky. Firmu Bratia Micherovia na tomto zasadnutí zastupovali advokát Dr. Úradníček a vedúci výroby Ing. Gejza Molnár. Obec ponúkla jej relatívne dobré podmienky. Na druhej strane sa Michera zaviazal, že zamestná prednostne obyvateľov Starej Turej a z nich najmä tých, ktorí sa zúčastnia na stavebných prácach.
V osobnom rozhovore pri príležtosti osláv 60. výročia založenia fabriky v roku 1995 Micherov syn Ing. Oldřich Michera CSc., žijúci v tom čase v Prahe, potvrdil výrazný Úradníčkov vplyv na otcovo rozhodnutie o výbere Starej Turej. Úradníček v tejto veci vystupoval v dvojjedinej úlohe: jednak ako fundovaný právny zástupca svojho mandanta a jednak ako zanietený lobista svojej rodnej obce. Podľa vyjadrenia O. Micheru aktívnu rolu tu zohral aj vtedajší staroturiansky evanjelický farár Miloslav Bibza (1891-1957). Medzi objektívnych činiteľov pri rozhodovaní patrili dostatok síce lacných, ale nekvalifikovaných pracovných síl a krátko pred tým dokončená vyššie spomenutá železničná trať.
Po výbere a usporiadaní pozemkov sa ihneď, teda 10.2.1935, začalo s výstavbou. Práce šli veľmi rýchlo. Už 20. novembra toho istého roku sa začalo s výrobou v novej továrenskej hale s plochou 3 108 m², ku ktorej bola postavená malá administratívna budova s dvomi kanceláriami, z toho jedna pre vedúceho a jedna pre administratívnu silu.
Už predtým sa začalo prijímanie pracovných síl. Niektorí robotníci boli vyslaní na zapracovanie do materského závodu v Bratislave. Spočiatku sa začali vyrábať súčiastky pre vodomery a plynomery. Prvým vedúcim (riaditeľom) sa stal Ing. Gejza Molnár. Po ňom od roku 1937 nasledovali František Bureš a Josef Odehnal.
V roku 1936 sa budovalo ďalej. Popri civilnej výrobe sa začala vyrábať munícia pre armádu (zapaľovače protilietadlových striel). Časť strojného parku poskytlo MNO. V nasledovnom roku 1937 pribudla nová nástrojáreň. Z Micherovho bratislavského závodu bolo do Starej Turej presunuté celé oddelenie vodomerov na čele s Karolom Salamonom, ktorý túto výrobu zaviedol a potom – po dočasnom prerušení - ešte po dlhé roky riadil. Počet zamestnancov sa zvýšil na 414.
V roku 1938 v súvislosti s hroziacim nebezpečím vypuknutia vojny fabrika už od októbra podliehala vojenskej správe a výroba súčiastok vodomerov a plynomerov sa vrátila do Bratislavy. MNO vykúpilo všetky stroje, ktoré slúžili zbrojnej výrobe. V Starej Turej zostala v podstate len zbrojná výroba, menovite protiletecká a protitanková munícia kalibru 15 - 20 mm. Zapaľovače protilietadlových striel sa vyrábali v rámci licencie od firmy Oerlikon. Po rozpade Československa, okupácii českých krajín a vzniku slovenského štátu nemecká armáda vstúpila do všetkých práv bývalého MNO a továrne. Výrobky sa museli povinne dodávať Nemcom. V zbrojárskych podnikoch bola zavedená pracovná povinnosť podľa zákonov na obranu štátu. Neskôr sa už vyrábalo iba podľa nemeckej technickej dokumentácie. Objem produkcie ďalej rástol a s tým súvisel aj ďalší nárast pracovných síl.
V menšej miere zasahovala do hospodárskeho vývoja medzivojnového obdobia aj drevárska výroba, ktorá mala v Starej Turej a okolí dlhodobú tradíciu. Táto tradícia, pochádzajúca z domáckej výroby kuchynského riadu a hospodárskeho náradia ešte z čias osídľovania kopaníc, bola založená na blízkosti, veľkosti a bohatstve obecných lesov a, samozrejme, predovšetkým však na zručnosti a nápaditosti jej obyvateľov. V posledných rokoch existencie rakúsko-uhorskej monarchie veľkú časť drevárskych výrobkov vykupovali novomestskí Židia a ďalej s nimi obchodovali. Až po prvej svetovej vojne začala výrobky vareškárov vykupovať a predávať vo svojom obchode Amália Polláková. Jej syn Mikuláš Pollák tento obchod prevzal v roku 1938 a rozšíril ho o výrobu. Začal vyrábať, už pomocou strojov, široký sortiment domáceho riadu. Tak vznikol v Starej Turej nový, síce malý, ale prosperujúci výrobný podnik.
