Pamätníkmi Bielych Karpát

Pamätníkmi Bielych Karpát Foto:Detská organizácia Fénix

Po roku sme opäť usporiadali spolu s Mestským úradom turistický pochod Pamätníkmi Bielych Karpát. Znovu sme sa zišli pred Mestským úradom, aby sme o deviatej mohli vyraziť na peknú turistiku po našom okolí. Tento ročník bol ale v niečom iný. Prišiel celý autobus kamarátov zo Sládkovičova a okolia, ktorí chceli spoznať naše kopanice. Dokonca s nimi prišla aj predsedníčka Fénix -u Eva Pintérová. Nechcela si náš pochod nechať ujsť, aj keď mala chrípku. Za to jej patrí obrovské poďakovanie. Ráno nás trochu prekvapila zima, ktorú spôsoboval hlavne studený vietor a nočný dážď. Ten sa nás držal zubami - nechtami celý deň a tak sme do bunkra prišli poctivo vymrznutí. Vyrazili sme zvyčajnou cestou cez Hnilíky a Dúbravu, kde sme si spravili prvú menšiu prestávku, aby sme nabrali nové sily, aj keď nám ich ešte veľa neubudlo. Keď už sme boli všetci pokope, pobrali sme sa ďalej. Vietor nám nedal ani na chvíľku pokoj, preto sme boli radi, keď prišiel aspoň maličký kopec na Lazy, kde sme sa trošku zahriali. Kým sme znova čakali na posledných, chalani zorganizovali jednu z hier, ktoré si pripravili už v predstihu. Išlo vlastne o obyčajné šípky, ale keď tam zoženiete správnych ľudí, môže to byť poriadna sranda. Keď už sa deti vybláznili, pohli sme sa zase o kúsok ďalej. Mrzli sme ako ešte nikdy, ale ani to nám nezabránilo nespraviť si ešte jednu prestávku na Penázoch. Tam mali byť ďalšie dve hry, ale nakoniec sa uskutočnila len jedna, lebo s druhou bol trošku problém. Aby ste boli v obraze - jedna súťaž fičala ako po masle, druhá sa „zaplietla" a nešla „rozpliesť". No ale keď už sme dohrali všetko, čo sa dalo, vydali sme sa na posledný úsek cesty, ktorý nám ubehol neuveriteľne rýchlo. Ani sme nevedeli ako a sedeli sme v bunkri so špekáčkami v rukách a sledovali sme ostatných, ako sa snažia zísť posledný kopec k bunkru. Každý, kto prišiel do bunkra, dostal pamätný list a nejakú sladkosť na povzbudenie od šarmantných asistentov. Potom sme už len oddychovali, opekali, zohrievali sa a naberali sily na cestu domov. Keďže autobus z Topoleckej posunuli, boli sme potešení, keď sa Sládkovičovo ponúklo, že nás dole Topoleckou odvezú. Bolo to oveľa lepšie ako by sme to celé museli ísť po asfaltke pešo, a tak sme to s nadšením prijali. Celý deň bol super, skvelo sme sa zabavili, a na konci nám ani nevadilo, že sme boli takí vymrznutí. Veď hlavne že bola zábava.
K zdarnému podujatiu nám pomohla predovšetkým podpora Nadácie Život a Premaress-u.