201612011332180.dsc5187
Foto:Martin Medňanský
„Sťa prúdy rieky, čo tečú z hôr,
sťa pieseň vtákov, ich jasný chór,
znie v mojej duši vďačný zbor,
znie v mojej duši jasný chór.“
I toto spieval 30 – členný detský spevácky zbor Lastovičky z OZ Sluha v Starej Turej pre vďačný zbor divákov v DK Javorina Stará Turá 12. novembra 2016. Muzikál podľa rovnomenného dielka Kristíny Royovej zdramatizoval predseda OZ Sluha Mgr. Pavol Trúsik. Hudobne a herecky ho s deťmi nacvičila umelecká vedúca Jana Feríková, ktorá ho spolu s riaditeľom OZ Sluha Petrom Feríkom aj pripravila a režírovala. Príbeh lastovičiek pohybom vyzdobilo 5 dievčat z tanečnej školy Bibs z Myjavy pod vedením Bibiany Michalcovej. Doprevádzal ich orchester v zložení: Jakub Novotný basovou gitarou, Lea Manďáková elektrickou gitarou, Janka Mrázová klavírom, Maťo Medňanský cajonom, Alena Durcová priečnou flautou. Kostýmami, kulisami, rekvizitami a inou pomocou sa podieľali Mgr. Katarína Belišová, Ondrej Černák, Katarína Vidová, Aďa Miškechová a Samuel Pecka.
Muzikál bol hodnotný po všetkých stránkach. Prelínalo sa v ňom slovo a piesne s biblickými textami v kombinácii s modernými prvkami a tančekmi. Všetkých 30 speváčikov – lastovičiek - boli Lastovičkami názvom. A lastovičkami krásnym lastovičím spevom, hereckým výkonom a lastovičím fráčikom. Najmenšou lastovičkou bol 3 – ročný Benjamínko Pecka. Jeho choreografia sa dopredu nacvičiť nedá. Je jeho vlastná, spontánna, presne tá, čo mu napadne vo chvíli vystúpenia. Teda originálna.
O čom dielko „Ako prišli lastovičky domov je?“
Kristína Royová ho napísala v roku 1910. Rozsahom neveľké, ale významovo bohaté. A vďaka tomu je aktuálne stále aj po vyše 100 rokoch. Snúbi sa v ňom láska k rodnej domovine a túžba vrátiť sa do nej so silou priateľstva, s družnosťou, s umením vedieť poslúchnuť múdre životné rady skúsených a nechať sa múdro viesť, s odolávaním zvodom sveta, so sebaovládaním, disciplínou, silným charakterom, s vôľou dokázať sa popasovať s ťažkosťami...Viera, láska, nádej.
Lastovičky leteli z teplých krajín do Európy, vedené múdrymi vodkyňami. Leteli do rodnej kolísky, každá do tej svojej – Na Slovensko, do Čiech, do Anglicka, Francúzska, Ruska, Nemecka, Talianska, Rakúska, Maďarska. Cestou videli krásne krajiny, prírodu, dažďový prales. Spoločným odpočívaním naberali sily. Nesmeli sa prejedať mušiek, lebo by boli priťažké. Niektoré sa aj poklbčili, za čo ich vodkyne hrešili. Najťažšia cesta bol prelet cez obrovské more. Ten niektoré neposlušné lastovičky prejedené hmyzom neprežili a skončili v jeho vodách. Sklamalo ich vlastné tielko. Silné jedince prežili aj búrku, lejak, víchor. A doleteli domov. Tie naše k nám, do našich dedín a miest. Aj do toho nášho. A ľudia zvolali: „Ach, lastovičky prišli, bude leto!“
