Malár Augustín - generál

(1894 - 1945)

Augustín Malár sa narodil 18.júla 1894 v Reiterne pri Goiserne v Hornom Rakúsku (predpokladá sa, že jeho rodičia tu vtedy hauzírovali). Detstvo prežil v Starej Turej, kde do roku 1906 vychodil šesť tried evanjelickej ľudovej školy s vyučovacím jazykom slovenských a maďarským (rodičovský dom sa nachádzal na mieste dnešného obchodného domu Jednota). Vyššie civilné vzdelanie získal na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Skalici a na lýceu v Šoporni, kde v roku 1914 maturoval.
Prvá svetová vojna vtiahla do svojho víru aj A. Malára. Po odvode v Koszegu (Maďarsko) nastúpil 8. 5. 1915 ako jednoročný dobrovoľník k c. k. pluku 72 v Bratislave, za krátko ho odvelili k c. k. pluku 64.V jeho radoch 1. 12. 1915 odišiel na ruský front ako veliteľ 3. čaty 15 poľnej roty IV. práporu. Počas ruskej Brusilovovej ofenzívy sa zúčastnil bojov pri Gorodišči.
Začiatkom apríla 1916 ho odvelili na taliansky front, 10.10.1916 padol do talianskeho zajatia, ktoré prežíval v Matere, Mafli a v Polle. Už po dvoch mesiacoch sa však prihlásil do česko-slovenských légií. Od 18.2. do 31.3.1918 sa podieľal na organizovaní ich slovenskej časti v bývalom pracovnom prápore č-s. zajatcov č. 7. Neskôr v hodnosti poručíka légií bol veliteľom čiat v č-s. peších plukoch 33 a 34. Jeho návrat na Slovensko bol v znamení takmer nepretržitej účasti na bojových operáciách (od 27.12.1918 do 15.10.1919). Najprv, pri oslobodzovaní Slovenska č-s. vojskami, bol prednostom II. (spravodajského) oddelenia 7. divízie v Nitre. Potom, v tej istej funkcii na štábe brigády Kieper a Castella, sa zúčastnil bojov proti maďarským revolučným vojskám Bélu Kúna. V pokojnejších mierových časoch dostal A. Malár príležitosť rozširovať si svoje vojenské vzdelanie. V rokoch 1927 - 1930 absolvoval Vysokú školu vojenskú v Prahe.
Ukončenie VŠV vytvorilo predpoklady pre ďalší služobný postup A. Malára. Najskôr bol prednostom 1. a 4. oddelenia (materiálne a personálne) 9. divízie v Bratislave. Do kategórie dôstojníkov generálneho štábu ho preložili 1.1.1931 v hodnosti majora generálneho štábu. Potom pôsobil v rozličných vyšších funkciách na Zemskom vojenskom veliteľstve v Bratislave až do 15.2.1935. V nasledujúcom období (do 15.12.1937) sa ocitol na Vojenskom zemepisnom ústave ako "konceptní dôstojník oboru pro popis a statistiku válečních jevišť".
Od októbra 1935 do 13. marca 1939 bol členom delimitačnej komisie pre úpravu slovensko-maďarských hraníc. Po nezmyselnom a neúspešnom vojensko-policajnom zásahu pražskej centrálnej vlády, namierenom proti slovenskej autonómii, tzv. Homolovom puči 10. marca 1939, bol pplk. generálneho štábu. A. Malár vymenovaný za splnomocnenca novej slovenskej autonómnej vlády pri VI. armádnom zbore v Spišskej Novej Vsi. Rýchly spád udalostí 14. marca 1939, keď autonómny Snem Slovenskej krajiny vyhlásil samostatnú Slovenskú republiku, zastihol viacerých členov spomínanej delimitačnej komisie v Bratislave. Jej predseda Rudolf Viest na to spomínal vo svojom denníku: "Niekoľko nás, legionárov, sa zišlo asi o jedenástej hodine, odhlasovali a podpísali sme... memorandum na Snem, v ktorom sme ešte v poslednej minúte upozorňovali na ideály, za ktoré sme bojovali, ako naši predkovia. Vedeli sme, že to už nie je nič platné, ale predsa vykonali sme aspoň našu povinnosť." Jedným zo signatárov tohto memoranda bol aj pplk. gšt. A. Malár. Medzinárodná pozícia nového štátu bola spočiatku veľmi vratká a neistá, tak ako jeho samostatná existencia. Iniciátor jeho vzniku, Nemecko, okrem iných krokov (obsadenie časti západného Slovenska 15.3.1939, predbežný podpis Ochrannej zmluvy 18.3.1939), súhlasil aj s vojenskou intervenciou Maďarska na východnom Slovensku 23.3.1939. Nový veliteľ VI. Armádneho zboru A. Malár sa tak ocitol v situácii, keď na východnú skupinu, ktorej velil a ktorá bola poverená obranou východného Slovenska, dopadla hlavná ťarcha maďarského úderu. Jeho malopočetné, až v bojoch sa organizujúce jednotky, však preukázali pri obrane svojej vlasti nevšedné hrdinstvo. Nedovolil nepriateľovi dosiahnuť vytýčené politické ciele vojenskými prostriedkami.
Sám o tom o rok neskôr v článku "Marcové udalosti na východnom Slovensku" v Slovenskom vojsku roč. 1/1940 č. 6 napísal: "Maďarov prekvapil odpor slovenského vojska. Nazdali sa, že po odchode Čechov východné Slovensko zaberú jedným úderom. Nerátali s vážnejším odporom... Maďari poznali, že narazili na vedomý, i keď nie plnocenný odpor. Stretli sa teda so súperom, ktorý mal skalopevnú vôľu brániť sa a nedať svoje. Táto vôľa ich zarazila. Hoci mali naprostú prevahu v zbrani, nevedeli ani to obsadiť, čo neskôr diplomatickou cestou dostali."
V prípade ťaženia proti Poľsku bol plk. gšt. A. Malár od 23.8.1939 veliteľom osobitnej skupiny, ktorá mala zabezpečiť ochranu štátnych hraníc. Potom bol veliteľom 3. divízie, s krycím menom "Rázus". Táto vstúpila do bojových operácií až 6.6.1939 a do 11.9.1939 postúpila na čiaru Bukowsko-Kulszne-Baligród-Jablonki-Ciszna.
A. Malár stál pri zrode slovenského vysokého vojenského školstva, organizovaní a zriadení Vysokej vojenskej školy v Bratislave, ktorej bol od 15.2.1940 prvým veliteľom. Zároveň zastával funkciu inšpektora armádnych škôl, podliehali mu všetky vojenské školy. Popri tom zostal veliteľom 1. pešej divízie v Trenčíne.
Patril k najvýznamnejším dôstojníkom Slovenskej armády, s bohatými bojovými skúsenosťami aj z velenia vyšším jednotkám. Preto sa v rokoch 1941 - 1942 ani on nemohol vyhnúť nasadeniu na sovietsko-nemecký front. A to vo funkcii veliteľa Rýchlej divízie. Na generála II. triedy ho povýšili 2. 1. 1942. Potom prešiel na čas do diplomatických služieb.
V rokoch 1942 - 1944 bol slovenským vojenským ataché v Ríme, Budapešti a Berlíne. Tu sa druhýkrát oženil a zobral si za manželku ríšsku Nemku.
Osudový rok pre Slovensko, a pre gen. A. Malára zvlášť, sa začal 1. 1. 1944. Vzhľadom na to, že si svojím pobytom v Berlíne a spomínaným sobášom upevnil dôveru u Nemcov, mal otvorenú cestu k ďalšej funkcii vojenského veliteľa.
Začiatkom júna 1944 vystriedal známeho germanofila, sudetského Nemca, plk generálneho štábu Rudolfa Pilfouska, vo funkcii veliteľa Východoslovenskej armády. Tej armády, ktorej oficiálnou úlohou bolo brániť spoločne s Nemcami karpatské priesmyky proti Červenej armáde. A neoficiálnou, žiaľ, nekoordinovane, ako vo vojenskom pláne SNP, tak aj v pláne protinemeckého vystúpenia F. Čatloša, bolo otvoriť jej tieto priesmyky. Ten vo svojej spomienkovej práci Slovenská armáda od 24. júna 1941 do konca vojny, resp. SNP, neskôr napísal: "Malár však hneď od prvej minúty prevzatia zboru bol mnou upovedomený s úlohou skutočnou, i dal sa do jej prevádzania telom-dušou oddane. Treba sa podívať presne a dôkladne do jeho a mojej činnosti v tomto ohľade a vyvstane každému jasný obraz o tom, že mali sme na mysli skutočnú úlohu a kryli sme ju zvolenou taktikou oficiálnej úlohy... Golian, vojenský veliteľ SNP, o skutočnej úlohe Malárovho zboru nevedel, no z rozličných príznakov bol dostatočne oboznámený o nej, a preto pokladal Malárov zbor tiež za svoju silu..."
Pri plnení svojich odbojových úloh sa však A. Malár už od začiatku dostal medzi viac ohňov. Prvý, najnebezpečnejší, predstavovali Nemci, usilujúci sa o operačné podriadenie Východoslovenskej armády, zároveň o infiltráciu jej zostavy a spojovacieho systému jednotkami. Tieto zámery sa im v auguste 1944 podarili.
Druhým bola rastúca aktivita partizánov, vyvolávajúca protiopatrenia ľudáckeho režimu a Nemcov, čím sa zhoršovali podmienky pre prípravu odbojovej akcie v rámci celého zväzu. Tretím, ktorý sa nakoniec ukázal ako rozhodujúci, bola dvojkoľajnosť jej príprav v líniách Čatloš-Golian.
V konečnom dôsledku začiatok SNP zastihol Východoslovenskú armádu a jej veliteľa nedostatočne pripravených splniť svoje úlohy. V jednej či druhej odborovej línii, navyše v mierovej, nebojovej zostave. Tragickému naplneniu osudu tohto elitného vojenského telesa (chápané v rámci slovenských možností) prispel svojou nerozhodnosťou a váhavosťou sám A. Malár. Pochopil, že celá akcia je z hľadiska stavu príprav predčasná. Hlavne však vo vzťahu k situácii na fronte, sovietska armáda bola ešte veľmi vzdialená od Krakova, dosiahnutím ktorého bol podmienený Čatlošov plán a Goliánov optimálny variant. Nepochopil však, že povstanie je v situácii, keď je iniciatíva v rukách Nemcov, ktorí už začali obsadzovať Slovensko. Hlavne však podľahol sebaklamu, že sa všetko, aspoň v rámci jeho armády, podarí zabrzdiť, ututlať a bez problémov zo strany Nemcov realizovať vo vhodnejšom čase. V tom sa však tragicky pre povstanie a predovšetkým pre svoju osobu zásadne mýlil.
Pod dojmom Čatlošovho prejavu večer 29. augusta 1944, ktorým oznámil príchod nemeckých vojsk na Slovensko a vyzval dôstojníkov aj vojakov všestranne im pomáhať, A. Malár neodvolal plánovanú cestu do Bratislavy. Svoju zástupcovi plk. generálneho štábu Viliamovi Talskému, oznámil, že sa do večera 30. 8. 1944 vráti a ráno toho istého dňa odletel z Nižného Šebeša.
Pri medzipristátí v Poprade predniesol k zhromaždeným dôstojníkom posádky krátky, v podstate protipovstalecký prejav. Mal však iba lokálny dosah, ktorý miestne povstalecké sily neutralizovali. Podstatne nebezpečnejší bol jeho prejav, ktorý na nátlak Nemcov predniesol 30. 8. v bratislavskom rozhlase. Okrem iného sa v ňom hovorilo: "Mládenci, kamaráti. Hovorím k vám ako váš starší kamarát, úprimný priateľ váš, aki i nášho drahého Slovenska. Keď vám môžem úprimne radiť, tak volám: "Stáť!Čelom späť! Pochod do materských posádok. Všetko je prenáhlené, nedomyslené... Keď zachováme až do konca poriadok, keď budeme vystupovať ako jednotná organizovaná, hoc aj malá sila, budeme rešpektovaní, a azda sa stane i po vašej vôli... Prečo teda nečakať, až veci sami dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane, všetci za jeden povraz ťahať. Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa... Vám, moji vojaci, kamaráti, ktorým priamo velím... posielam svoj veliteľský pozdrav s tým, aby ste mi stopercentne verili a len mojich rozkazov sa držali."
Tento prejav mnohých zmiatol, zdezorientoval a mnohí zaváhali vo svojom rozhodnutí pridať sa k povstaniu. Voči jednotkám Východoslovenskej armády Nemci získali to najrozhodujúcejšie - čas. Ten im umožnil 31. augusta 1944 zrealizovať vopred pripravenú odzbrojovaciu akciu Kartoffelnernte mit Prämie ("Zber zemiakov s prémiou") - čiže ozbrojenie s internáciou.
V ten deň sa začal tragicky napĺňať aj osud gen. A. Malára. Nemcom zlyhal zámer uniesť ho počas spiatočného letu z Bratislavy do Krakova, pretože Malár nepoužil na let do Prešova ponúkané nemecké lietadlo, ale odletel svojím. Ich podozrenie, prehĺbené citovaným, evidentne dvojzmyselným prejavom, sa ešte umocnilo. Hneď po prílete do Prešova ho priamo na letisku zatkli, odvliekli do Nemecka a internovali v koncentračnom tábore. Nepoznáme ani čas, ani miesto, kde generála A. Malára popravili.

Staroturanský spravodajca január, str.10,11; február 1995, str.10

Jediným dokumentom, ktorý ponúka odpoveď na mnohé otázky súvisiace s osudom skupiny slovenských generálov je svedectvo príslušníka francúzskeho hnutia odporu pána Armanda Motteta, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore Flosseburg. Jeho svedectvo však zároveň vyvoláva nové otázky. Armanda Motteta prostredníctvom úradu československého delegáta v komisii Spojených národov pre vojnové zločiny požiadali o výpoveď na čs. ambasáde v Paríži.
Motteta v roku 1943 zatkli a postupne väznili v Paríži, Berlíne a vo Flossenburgu. Trest smrti mu vďaka zákroku švajčiarskej vlády zmenili na doživotný žalár. Podľa jeho vyjadrenia bol Flossenburg jedným z najhorších táborov. Po celý čas bol v samoväzbe v cele č. 37. Vo vedľajšej cele väznili dvoch ruských plukovníkov a štyroch čsl. dôstojníkov. Jedným z nich bol gen. Štefan Jurech, ktorého svedok osobne poznal a s ktorým si vymieňal správy na prechádzkach alebo klopaním na stenu a vodovodné rúrky. Gen. Jurech sa ponosoval na nedostatok potravín a kruté zaobchádzanie. Jedného dňa oznámil, že všetci väzni v cele okrem jedného ruského plukovníka sa museli vyzliecť do naha. Svedok vedel, že každého, koho zbavili šatstva, čaká smrť. Gen. Jurecha a jeho druhov v marci za veľkého chladu nechali 5 dní bez šatstva a potravy. V cele č. 36 bolo podľa gen. Jurecha šesť dôstojníkov českej a slovenskej národnosti, medzi nimi i gen. Malár. S celou č. 36 A. Mottet spojenie nemal. Vypočúvali ho aj ako svedka v procese proti flossenburgským katom. Tvrdil, že zo svojej cely videl dvor, kde sa konali popravy. S istotou tvrdil, že všetci väzni z cely č. 38, aj gen. Jurech a traja ďalší dôstojníci /vraj generáli/ a tiež 6 dôstojníkov z cely č. 36 s gen. Malárom na čele bolo v druhej polovici marca 1945 v ten istý deň popravených.
Ďalej uviedol, že od druhej polovice marca 1945 popravili vo Flosseburgu denne 12 až 15 Čechov a Slovákov. Všetci vraj boli účastníci SNP.
Vyjadril údiv nad tým, že v procese s flossenburgskými katanmi, ktorý sa konal v lete 1945 v Dachau nebol prítomný zástupca Československa, ktorý by mohol pri výsluchu objasniť tragédiu popravených slovenských generálov...

Staroturanský spravodajca marec 1995, str.12

General A. Malár
Narodil sa 18.júla 1894 v Reiterne pri Goiserne v Hornom Rakúsku. Detstvo prežil na Starej Turej, kde chodil aj do evnajelickej školy. Vyššie civilné vzdelanie získal na gymnáziu v Skalici a lýceu v Šoproni, kde roku 1914 maturoval. Do svojho víru ho vtiahla prvá svetová vojna, na talianskom fronte ho zajali. Prihlásil sa do československých légií. Aj po návrate na Slovensko sa zapojil do bojov najprv pri oslobodzovaní Slovenska čs.vojskami a potom aj proti maďarským revolučným vojskám Bélu Kuna. Po rôznych funkcáach a povýšeniach Malára zastihla vojenská intervencia Maďarska na východnom Slovensku a čelil hlavnému maďarskému úderu. Bol aj v príprave ťaženia proti Poľsku, nevyhol sa ani nasadeniu na sovietsko-nemecký front. V rokoch 1942-44 bol slovenským vojenským atašé v Ríme, Budapešti a Berlíne. Tu sa druhýkrát oženil a zobral si Nemku. Ako veliteľ východoslovenskej armády sa dostal do rozporu medzi Čatlošovým a Goliánovým plánom vystúpenia v SNP. Nemci ho v Prešove zatkli, odvliekli do Nemecka a nepoznáme ani kde ho popravili.

Článok v neznámych novinách

--------------------------------------------------------------------------------