Ako sa zrodil Dubník I.

Dubník I.

Priznám sa, že sa necítim byť celkom kompetentný písať o budovaní priehrady na Dubníku I, nakoľko som sa narodil až 4 roky po jej otvorení. Preto by som bol rád, keby tento článoček bol aj impulzom pre ešte žijúcich pamätníkov – budovateľov, ktorí by sa snažili toto moje rozprávanie rozšíriť, prípadne upresniť.  

K priehrade Dubník I ma viažu spomienky od samého ranného detstva, kde som ako mnohí iní, trávieval s rodičmi mnoho víkendových slnečných dní. Preto som si veľmi vážil možnosť (asi o 35 až 50 rokov neskôr), že som sa mohol - bohužiaľ vždy iba útržkovite - na tému budovania Dubníka I porozprávať priamo s jej iniciátorom a realizátorom, p. Nerádom (bývalým gen. riaditeľom koncernu Chirana). Ja osobne si výstavbu priehrady Dubníka I vážim ako za jeden z jeho najgrandióznejších mimo-chiranských projektov, no jeho postoj k tomuto nádhernému veľdielu mi skôr pripadal taký okrajový. Obyčajne mi stroho odpovedal na pár otázok a už v rozprávaní odbiehal k iným témam, najčastejšie a najradšej k budovaniu televízneho vysielača na Javorine, ktorý som už v minulosti opísal.

Ale veľmi dobre si spomínam, keď raz len tak v rýchlejšej reči spomenul, že so svojou maličkou plachetnicou, ktorú si počas výstavby priehrady postavil spolu s pánom Macháčkom (na niektorých dobových pohľadniciah je vyobrazená) by sa nechcel dopravovať niekde na Sĺňavu a preto si povedal: ,,Postavím si priehradu doma! S priateľom sme spravili zememeračské merania asi za 10 dní, napísal som 60 stranovú štúdiu na príslušné ministerstvá, vyčíslil som náklady na výstavbu – samozrejme polovičné, lebo keby som uviedol skutočné náklady, tak by nám to nikdy nedovolili, pretože by to bolo príliš drahé. Dostali sme povolenie a mohli sme začať stavať. Keď sme sa dostali asi do polovice výstavby, samozrejme chýbali peniaze, ale stavba bola už tak rozpracovaná, že to už nešlo zrušiť a žiadali sme teda o zvyšok dotácií, ktoré sme nakoniec dostali.,,

Väčšina prác sa aj tak vykonávala brigádnicky, priamo zamestnancami Chirany – Premy, ktorí boli budovaním skutočne nadšení. A nešlo len o samotnú priehradu. Bolo treba vybudovať aj prístupové cesty, parkovisko a taktiež Klubový dom, ktorý bol súčasťou koloritu Dubníka. Preto aj celý projekt bol vtedy ponímaný ako PKO (Park kultúry a oddychu). Podľa informácií Ing. Hrnčířika, areál ako taký sa odjakživa volal Dubník, preto sa nakoniec ujal jeho pôvodný názov a nie PKO, pod ktorým bol celý projekt vedený.

Momentálne je k dispozícii pomerne málo fotografického materiálu viažúceho sa k tejto výstavbe priehrady, ale pamätám si ešte ako školopovinné dieťa, že nám bol premietaný 16mm film, aby sme my ako detičky videli a mali prehľad, ako sa naši rodičia na stavbe lopotili. Taktiež si dokonca spomínam na pár fragmentov z tohto dokumentu, ako odstrelovali dynamitom z dna priehrady mohutné kmeňe stromov. Pri Dome kultúry (vtedy Dom odborov) fungoval klub filmových amatérov, ktorí dokumentačne zachytávali momenty výstavby. Pátral som aj po týchto filmoch, zatiaľ sú však nezvestné. Posledná stopa vedie k nebohému pánovi Karolovi Paštykovi, ktorý si ich mal údajne vziať k sebe do Čachtíc. Určite by to bola nesmierna rarita, tieto filmy zverejniť napríklad na YouTube.

Samotné prípravy a vôbec nápad vybudovať priehradu neboli až také unáhlené, ako mi to pôvodne prerozprával pán Nerád. Pri našom posledom stretnutí, mesiac pred jeho smrťou (28.2.2009), ktoré som zaznamenával na video, som mu toto všetko pripomenul. Pripustil, že niečo na tom môže byť pravda a začal už serióznejšie rozprávať: ,,Ja som vedel, že na dedine nemôžem vybudovať niečo také, ako je veľký závod. To potrebuje okrem iného aj zázemie, aby sa ľudia mohli a mali kde aj rekreovať, lebo inak ich tu neudržím a utečú mi niekde do Bratislavy. Ja som bol vždy taký dekoračný turista, vodák, horolezec, mne tieto veci boli blízke. Nejaký čas som bol v Brne a pri tamojšej priehrade som bol členom vodáckeho oddielu. Takže mne tieto veci nakoniec aj tu chýbali. A s Dubníkom by som začal asi tak, že my sme tu (na Starej Turej) nemali vodovod. Bol mi doporučený jeden vodár, ktorého meno si už nepamätám, ale on poznal na Slovensku kadejaký pramienok. Po rokoch, keď sme už mali vybudovaný vodovod a chceli sme stavať priehradu, tak som si na neho spomenul. Mali sme vytypovaných pár lokalít, jedna z možných bola - ako ide cesta na Vaďovce (zo Starej Turej), ale to nám tam nakoniec zakázali, lebo usúdili, že môžeme narušiť akési vodné toky a pramene, tak sme hľadali ďaľej. Ďalšia lokalita, veľmi sľubná sa rysovala v oblasti potoka tečúceho z Veľkej Javoriny do Nového Mesta nad Váhom.Ale ten potok čo tadiaľ tečie, tak ten niekedy cez leto vysychá. Neprší na Jovorine - neni. Tak musíte hľadať ďaľej,, - odkázal im spomínaný vodár...

Tu sme naše rozprávanie museli prerušiť, lebo do miestnosti vstúpila manželka p. Neráda a decentne ukončila jeho trápenie, lebo som ho unavoval už takmer 3 hodiny nepretržite, pretože som mal rozrobené viaceré témy, ktoré som chcel v ten deň stihnúť. Dohodli sme sa, že budeme pokračovať niekedy nabudúce, ale nechcem aby to vyznelo pateticky, no bol som takmer na 100% presvedčený, že druhú šancu už nedostanem... Bol som preto veľmi vďačný aspoň za to, čo som si v ten deň odnášal. Pozorný čitateľ sa môže právom spýtať, prečo som si možno tak zaujímavý rozhovor nechával na poslednú chvíľu? Nenechával. Pánovi Nerádovi som opakovane asi 6-8 posledných rokov jeho života navrhoval, že by sme mohli spraviť nejaké rozprávanie na kameru o rôznych jeho projektoch. Vždy sa myšlienkou nadchol, dokonca vypracoval témy, o ktorých by rozprával, ale takmer vždy realizáciu odložil z dôvodu, že si musí naštudovať letopočty, pretože mnohé akcie boli už pred polstoročím a nechcel by hovoriť nezmysly z časového hľadiska. Ja som tiež veľmi nenaliehal, lebo v tom čase som vlastnil len VHS kameru, kde záznam a prípadné kópie nie sú až tak kvalitné. Po jednej vážnejšej hospitalizácii (február 2009) som náhodne stretol jeho manželku v meste. Sama povedala, že by sa veľmi potešil, kebyže ho prídem pozrieť. Ešte v ten deň som mu zatelefonoval, či teda môžem zároveň urobiť aj ten rozhovor na kameru a čuduj sa svete, bez problémov súhlasil. Ubezpečil som ho, že sa letopočtov nemusí obávať, to dopátram a doplním v titulkoch a prípadné brepty vystrihnem.

Takže záverom nasledujú už len suchopárne fakty: So stavbou priehrady a klubového domu sa začalo asi v roku 1953, prípadne skôr. Ing. Hrnčířik vo veľmi peknej a emotívnej pohrebnej reči o pánovi Nerádovi okrem iného zmienil, že on v záujme veci vedel vždy balancovať na hranici zákona. Dokázal pravdepodobne (ako tvrdí iný zdroj), posunúť hranice katastra tak, aby si mohol na ,,svojom,, robiť potrebné stavebné úpravy. Nazhŕňaná zemina dna priehrady po terénnych úpravách, bola na jednom mieste navršovaná buldozérom. Tým miestom je dnešný malebný ostrov. Dno priehrady tvorilo množstvo aj mohutných stromov a kríkov. Pán Milan Ťažký mi spomínal, že ako šiestaci zo ZDŠ chodili zo školy na brigádu likvidovať pálením práve konáre z týchto porastov. Oficiálne otvorenie 1. etapy PKO, ktorá zahŕňala vybudovanie priehrady, sa nieslo v duchu veľkej slávy a konalo sa 9.5.1954. Otvárací ceremoniál sa začal slávnostným sprievodom od Chirany (Premy) až k hrádzi, kde bola pripravená tribúna pre hostí (dnes by vyznela komicky už len myšlienka, že by sme nechali peši pochodovať nejakých pozvaných čelných predstaviteľov v sprievode na úseku asi 2 km dlhom). Samotná cesta na Dubník ešte nemala dnešnú podobu, nebola ani asfaltovaná a ani nešla celkom po dnešnej trase, ako ju teraz poznáme cez topolovú alej. V cieľi sprievodu, teda na napustenej priehrade, boli usporiadané preteky vo veslovaní, na obyčajných člnoch. Súťažili medzi sebou rôzne záujmové krúžky a podľa toho mali nazvané aj súťažné člny. Pretekov sa zúčastnili okrem iných aj hasiči, rybári mali súťažný čln Šťuku, poľovníci Strelu. Počas dňa otváracieho ceremoniálu, leteckí modelári púšťali svoje výtvory zo Štúrovej skaly. V tých rokoch okolité porasty boli ešte malé, tak Štúrová skala dominantne vyčnievala nad les (ešte v sedemdesiatych rokoch bol pohľad na Starú Turu možný zo Štúrovej skaly). Najďalej zaletel model Štefana Sekerku, ktorý mal už gumový pohon. Ostatné zblúdilé modely ľahko postriasali modelári vtedy ešte z nízkych porastov.

O rok neskôr 9.5.1955 sa oficiálne otvorila druhá etapa PKO – Klubový dom (bývalá lodenica s terasou). Dnes z tohto objektu ostali už len murované základy bývalej lodenice. Bol organizovaný podobný slávnostný deň, boli už pozvaní vodáci z Trenčína s naozajstnými kajakmi, ktorí predviedli už pravú vodácku súťaž. Medzičasom si už aj novovziknutí staroturanskí vodáci vyrábali svoje kajaky, nekonečným nanášaním tenkého papiera na kopyto a jeho potieraním rozriedeným celuloidom v acetóne. Prvú dielňu mali títo vodáci v pivnici obytného domu, priamo pod Nerádom. Tieto priestory dovtedy využívali miestni leteckí modelári, ktorí sa potom o ne museli deliť práve s miestnymi vodákmi. V tejto dielničke vznikli aj dve už spomínané malé plachetničky, ktoré si stavali Nerád s Macháčkom. Vráťme sa však k Dubníku. V prvých rokoch uvedenia priehrady do prevádzky sa začal údajne obmývať a tým strácať ostrov, ktorý je vlastne peknou dominantou Dubníka I. Pán Jaroslav Stančík si spomína, ako v jednu zimu spevňovali ostrov kameňmi tak, že ich dopravovali položené na železnom plechu a tento plech bol ťahaný dvomi koňmi. Aj boky priehrady - pri hrádzi - sa ešte dodatočne spevňovali navezenými kameňmi. Pláž, ktorú dnes poznáme, v prvých rokoch vôbec neexistovala. Po napustení hrádze tento breh bol veľmi blatiský a vstup do vody pomerne nepríjemný. Človek sa zabáral po členky v blate. Ľudia na kúpanie využívali priestor na pravej strane hrádze (pod Štúrovou skalou), ktorá bola už trošku spevňená. Vybudovanie a vyštrkovanie pláže, na akú sme zvyknutí dnes, bolo vykonané až o niekoľko rokov neskôr.    

Ten najpozitívnejší zámer p. Neráda bol teda vybudovať Dubník I (alebo PKO) ako rekreačné stredisko pre svojich zamestanacov Chirany-Premy. Nielen v mojom prípade mu tento zámer vyšiel, pretože sa tam chodíme s priateľmi kúpať cez letnú sezónu aj vo všedné a nielen víkendové dni. Nie je pochýb, že tento areál učaroval nielen našim domorodcom, ale radi sa tam ľudia vracajú si dobiť baterky aj z veľmi ďalekých kútov bývalého Československa. Takmer každoročne chodil (a možno ešte chodí) relaxovať na Dubník jeden doktor z Prahy. Jeho vysvetlenie prečo, bolo úplne výstižné. Z Dubníka neregistruje žiadne známky civilizácie. Nevidno žiadne vedenie vysokého napätia, nepočuje žiaden ruch veľkomesta, nie je nablízku žiadna rušnejšia cesta či autostráda, naopak počuje a cíti na okolí len nefaľšovanú prírodu. Vážme si tento poklad, ktorý nám tu naši predkovia vybudovali.